Je to zvlastne, ze po dlhom case som sa znova citil uleteny. Nemal som na nic cas a chcel som pri tom vsetko.
Je to zvlastne, ze po dlhom case som bol naozaj stastny a moj siroky usmev obdarovaval ludi cestou do prace, z prace, susedov, monitor a dalsich vela nepotrebnych veci.
V usiach mi hrala vesela muzika a ja som mal znova dovod uletiet a nechciet sa uz vratit na zem. Planoval som si blaznive veci, snazil som sa zaujat, mat milion dovodov, pre ktore by som uz nechcel priletiet spat na to stereotypne nudne miesto a zapadnut do davu. Moj tep bol nad celosvetove normy a smartphone sa ma snazil upozornit ze mi o chvilu jebne on ak nie ja.
oh wait..
sedel som po 10x za tym jebnutym facebookom, stal som po 30x na cige a snazil som sa sam seba presvedcit ze to uz nespravim. Ze uz tu vetu v zivote nenapisem. Presviedcal som sa tak silno az som to znova a znova spravil. Ten pocit bijuceho srdca, ktore caka na odpoved a roztrasenych ruk ked clovek otvata message. Nie proste! Kvapka ktora stekala po dvojitej, dalsiej a dalsiej ako ta co stekala rano po utretom zachode plneho mojej vecere. Zivotne otacky ktore sa otacaju v nepravidelnych intervaloch o 360stupnov a ktore vas nutia sa zamysliet ci to vsetko za nieco stalo. Dalsia chvila bezutesnej radosti sibnuteho smiechu a rozpaciteho pozerania na svet vokol mna. Dalsia chvila cakania na post, ktory vas prekvapi. Mna teda nie..
.. a co je pravda?
stal som tam ako pred par rokmi, bolo to naozaj davno. Dival som sa jej do oci, prvy krat tak uprimne. Sledoval som ich farbu, zostala mi na vieckach ked ich zavriem. Myslel som len na to, ze to nemoze byt pravda. Po dlhych rokoch som nevedel co povedat a tak som sa len dival a pocuval. Mozno som vydal nejaky vykrik hodora alebo inej pravekej veci, ktora bola rada za kus masa. A jeb.. prislo to hned, rychlo, z dialky, ten pocit, ktory som odkopal niekam daleko, zamkol a sedel som na nom, tancoval, lezal, mozno.. Tie zabudnute dlhe riadky textu stratene medzi 0 a 1. Stale tam su..
.. stale je tam ten pocit, ktory nieje mozno perfektny ale pre mna neocenitelny. A tak ako vtedy ked som sa omylom postavil a on unikol, tak aj dnes ho znova musim chytit a vratit ho spat. A ved vobec nieje zivot o tom aby ho mal clovek s kym zdielat? aby sa mohol tesit s niekym z tej chvile, kratkej, dlhej, ziadnej. Ten usmev po tom case sa nevytrati, ten tam zostava navzdy..
A vlastne preco..
jedine co chcem, je len aby bola po tie roky stastna.
